Na Bielu nedeľu si pripomínam starý zbožný zvyk z môjho rodného kraja. V tento deň, keď nás liturgia vyzýva, aby sme túžili po duchovnom pokrme — rationabile, sine dolo lac concupiscite (1 Pt 2, 2. (Introit)—túžte po nefalšovanom duchovnom mlieku — bývalo zvykom prinášať chorým Sväté prijímanie; a nemuselo ísť ani o vážny prípad; aby mohli splniť svoju veľkonočnú povinnosť.

V niektorých veľkých mestách organizovala každá farnosť eucharistický sprievod. Pamätám si, že v časoch mojich univerzitných štúdií sa bežne stávalo, že na hlavnej ulici v Zaragoze sa stretli aj tri takéto sprievody, v ktorých kráčali iba muži — tisíce mužov — s veľkými horiacimi sviecami. Statní chlapi, ktorí sprevádzali sviatostného Pána, s vierou väčšou ako boli sviece vážiace niekoľko kíl.

Dnes v noci som sa niekoľkokrát prebudil, a tak som opakoval strelnú modlitbu: quasi modo geniti infantes (1 Pt 2, 2), ako novonarodené deti… Myslel som na to, že toto pozvanie Cirkvi sa veľmi dobre hodí pre všetkých nás, ktorí sa cítime byť Božími deťmi. Pretože je správne, aby sme boli silní a veľmi pevní, schopní vplývať na prostredie, v ktorom sa nachádzame, a  napriek tomu sa pred Bohom považovať za malé deti.

Sme Božie deti

Quasi modo geniti infantes, rationabile, sine dolo lac concupiscite (Tamže), ako novonarodené deti túžte po nefalšovanom duchovnom mlieku. Aký úžasný je tento verš z listu sv. Petra! Veľmi dobre chápem, prečo liturgia pokračuje takto: exsultate Deo adiutori nostro: iubilate Deo Iacob (Ž 80, 2. (Introit), plesajte Bohu, ktorý nám pomáha, jasajte Bohu Jakubovmu, ktorý je aj naším Pánom a Otcom. Dnes by som však bol rád, keby sme spolu rozjímali o Najsvätejšej sviatosti oltárnej, ktorá v našom srdci roznieti najvyššie chvály Ježišovi, chcel by som, aby sme rozjímali o istote, že sme Božie deti, a z nej plynúcich dôsledkoch pre všetkých, čo chcú so šľachetným úsilím žiť svoju kresťanskú vieru.