137

Dovoľte mi, aby som i naďalej poukazoval na cestu, po ktorej Boh očakáva, že pôjdeme, keď nás zavolá, aby sme mu slúžili uprostred sveta, aby sme všetko posväcovali a posväcovali aj samých seba prostredníctvom našej práce. S pozoruhodným sedliackym rozumom, no zároveň plný viery, sv. Pavol kázal: „V Mojžišovom zákone je predsa napísané: ‚Mlátiacemu volovi nezaviažeš papuľu‘“ (Porov. Dt 25, 4). A pýta sa: „Vari tu Boh myslí na voly? A nehovorí to skôr pre nás? Veď pre nás je napísané, že ten, čo orie, má orať v nádeji, a kto mláti, tak v nádeji, že dostane z úrody“ (1 Kor 9, 9—10).

Kresťanský život sa nikdy neobmedzoval na vyčerpávajúci výpočet povinností, ktoré zanechajú človeka v zúfalom napätí, ale prispôsobuje sa jeho osobným okolnostiam ako rukavica na ruku, a od nás vyžaduje, aby sme pri plnení svojich bežných úloh, veľkých či malých, s modlitbou a umŕtvovaním, nikdy nestratili zo zreteľa nadprirodzený pohľad na všetko. Verte, že Boh vášnivo miluje svoje stvorenia — a ako asi bude pracovať taký osol, keď nedostane najesť a ani nemá čas, aby obnovil svoje sily, alebo keď sa oslabí prílišným bitím? Tvoje telo je ako osol — osol bol i Božím trónom v Jeruzaleme — ktorý ťa nesie na chrbte po Jeho cestách tejto zeme: je treba ho ovládať, aby z nich nezišiel a povzbudzovať ho, aby bežal veselo a nadšene, ako sa od takého oslíka očakáva.

Tento bod v inom jazyku