Josemaría Escrivá Obras
108

Neverte ani trochu tým, ktorí cnosť pokory predstavujú ako ľudskú nesmelosť, alebo ako večné odsúdenie k zármutku. Cítiť sa ako zdrôtovaná hlinená nádoba je neustálym zdrojom radosti; znamená to, že uznávam pred Bohom svoju nepatrnosť, uznávam, že som dieťa, syn. Jestvuje vari väčšia radosť než to, že hoci vieme, že sme úbohí a slabí, vieme i to, že sme Božími deťmi? Prečo vlastne my ľudia prepadáme smútku? Pretože sa náš život nevyvíja tak, ako sme to osobne očakávali a pretože sa vynárajú prekážky, ktoré nám bránia, alebo aspoň sťažujú spokojne robiť to, čo sme si predsavzali.

Nič z toho sa nestane, ak človek nadprirodzene prežíva skutočnosť Božieho synovstva. “Ak je Boh za nás, kto je proti nám? (Rim 8, 31). Nech sú smutní tí, ktorí sa zatvrdilo odmietajú uznať za Božie deti, hovorievam stále.

Na záver nájdeme v dnešnej liturgii dve prosby, ktoré by mali z nášho srdca a z našich úst vychádzať ako šípy: “Všemohúci Bože, daj, nech si skrze Božské tajomstvá zaslúžime priblížiť sa k nebeským darom” (Modlitba po prijímaní). A prosíme ťa, Pane, dovoľ nám, aby sme ti bez prestania slúžili podľa tvojej vôle (Modlitba za ľud (Super populum). Slúžiť a opäť slúžiť, deti moje, to je naša úloha, byť služobníkmi všetkých, aby v našich dňoch neustále rástol verný ľud (Modlitba za ľud (Super populum).

Predchádzajúce Zobraziť kapitolu Nasledujúce