Pred mnohými rokmi, idúc po jednej ceste v Kastílii, sme v diaľke v poli uvideli niečo, čo na mňa hlboko zapôsobilo a čo mi odvtedy veľakrát poslúžilo pri modlitbe: niekoľko mužov zatĺkalo do zeme kolíky, ktoré potom použili na napnutie siete. Stavali ohradu. Potom na miesto prišli pastieri s ovcami a jahňatami; pastieri volali ovce po mene a ony jedna za druhou vchádzali do ohrady, aby tak boli všetky spolu a v bezpečí.

A ja, môj Pane, si práve dnes zvlášť spomínam na tých pastierov a ohradu, pretože všetci, ktorí sme sa tu zišli, aby sme s Tebou hovorili — a mnoho ďalších po celom svete — si uvedomujeme, že patríme do tvojho ovčinca. Ty sám si to povedal: „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje (ovce) a moje poznajú mňa.“ (Jn 10, 14).Ty nás dobre poznáš a vieš, že vždy chceme pozorne načúvať, aby sme zachytili zvuk píšťalky dobrého pastiera a pripojili sa k nemu, pretože večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista (Jn 17, 3).

Obraz Krista obklopeného svojimi ovcami vo mne vzbudzuje takú veľkú lásku, že som si ho dal dokonca priniesť do kaplnky, kde obvykle slúžievam Svätú omšu; na iné miesta som zase ako pripomienku Božej prítomnosti nechal vyryť Ježišove slová: Poznám svoje (ovce) a moje poznajú mňa (Jn 10, 14), aby sme si v žiadnej chvíli neprestali uvedomovať, že je to On, ktorý nás napomína, poučuje a vedie ako svoje stádo (Sir 18, 13). Preto sa spomienka na Kastíliu teraz tak veľmi hodí.